SPEVOKOL

Umenie jednať s dospievajúcimi

2. časť - Zopár slov o dospelých


V tejto časti našej rubriky si povieme o tom, že cez komunikáciu s mladými ľuďmi sa dospelí často vracajú do vlastnej mladosti a o tom, ako sa môžeme nevedomky stať „zrkadlom“ dospievajúceho. Je dôležité, aby si dospelí vedeli uvedomiť, že nie všetky ich reakcie sú správne, hoci majú dobrý cieľ - vychovať svoje deti alebo svojich žiakov.

 

Dospelý sa vracia k vlastnému dospievaniu

Svojimi skutkami a slovami dospievajúci človek oživuje obdobie dospievania svojich rodičov. Tí sa v každodenných situáciách s dospievajúcim môžu ocitnúť v podobných situáciách, ktoré zažívali s vlastnými rodičmi, keď týmto obdobím života sami prechádzali. Dospievanie je také intenzívne obdobie, že zanecháva v každej bytosti trvalý otlačok s viac či menej živými stopami, viac alebo menej hlbokými jazvami a zahmlenými alebo idealizovanými spomienkami. To všetko si človek vybavuje s väčšou alebo menšou radosťou a v niektorých prípadoch si dokonca odmieta spomenúť.

Prehnané, spontánne reakcie voči dospievajúcim, vyvolané buď silným podráždením alebo ľahostajnosťou, nie sú nijako vzácne. V oboch prípadoch prezrádzajú citlivosť hovoriaceho (rodiča, učiteľa, starého rodiča, ...) na to, ako obdobie dospievania sám prežíval. Túto citlivosť oživujú postoje a správanie jedného alebo viacerých dospievajúcich, v ktorých blízkosti sa pohybuje.

Adolescencia (dospievanie) je dobrá príležitosť i pre rodičov, aby i oni na sebe začali „pracovať“, využili príležitosť a pokúsili sa sami vysporiadať s vlastnými doteraz nestrávenými spomienkami, so svojimi vnútornými konfliktmi a problémami identity alebo ťažkosťami vo vzťahoch s vlastnými rodičmi.

 

Dospelý ako „zrkadlo“ dospievajúceho

Niekedy sa my dospelí stávame akoby „zrkadlom“ dospievajúceho. Je to vtedy, keď v určitých okamihoch nevedomky napodobňujeme spôsoby vyjadrovania dospievajúcich. Napríklad pred nimi zopakujeme akoby formou ozveny ich prudké, okamžité a premenlivé reakcie alebo sa rovnako ako oni vyhýbame ťažším situáciám. Pozrime sa na dva nasledujúce situácie:

 

Šestnásťročný Juraj práve pred matkou prudko, rozrušene prehlásil: „Už mám dosť školy, nebaví ma tam chodiť!“ Matka trvá na tom, aby si jej syn spravil maturitu. Reaguje okamžite a rovnakým spôsobom ako jej syn: „Nepripadá do úvahy, aby si prestal chodiť do školy!“

 

Pani M. si u triednej učiteľky svojho syna, ktorý chodí do ôsmej triedy, sťažuje na jeho podpriemerný prospech v matematike: „Je to na zamyslenie, je úplne nemožný...“  „Ale nie,“ odpovedá učiteľka, „je celkom dobrý žiak, jedine v tomto predmete musí ešte zabrať.“

 

V prípade Juraja si matka s odpoveďou synovi nedala na čas. Tým, že odpovedala okamžite, podľahla prudkej emócii obsiahnutej v Jurajových slovách. Keď reagujeme okamžite, vystavujeme sa riziku, že prestaneme byť schopní rozlišovať a staneme sa zrkadlom dospievajúceho. Budeme jednať rovnako ako on, presne podľa zákona „všetko alebo nič“. Podobne je na tom i pani M., ktorá nedokáže vidieť svojho syna z nadhľadu, ale podľa momentálnej situácie raz ako úplne úžasného a inokedy ako úplne neschopného. To platí aj pre otca, ktorý v hneve zlomí svojmu pätnásťročnému synovi ruku, a tak sa navyše ešte dopustí trestného činu.

Pozrime sa na ďalší príklad, kedy sa môže stať, že sa budeme správať ako dospievajúci, ktorí chcú okamžite vyhovieť svojmu prianiu, žiadosti alebo nutkaniu:

 

„Už mám toho dosť,“ hovorí matka o svojej dcére, „nikdy neurobí nič hneď, keď ju o to požiadam. Keď chcem, aby si upratala veci, ktoré sa váľajú po dome, musím jej to opakovať dvadsaťkrát, než poslúchne.“

 

Matka tohto dievčaťa jedná bezprostredne. Čaká a vyžaduje od dcéry, aby sa prispôsobila, vyvíjala a menila, akonáhle sa to od nej vyžaduje. Reaguje ako dospievajúci, ktorý sa nachádza v podobnej situácii.

 

Mladí od nás očakávajú, že k nim budeme pristupovať s väčšou sebaistotou a ráznosťou. Chcú od nás, aby sme neustupovali pod ťarchou ich výčitiek, ale stavali pred nich požiadavky, kládli im jasné, presné medze a snažili sa ich v pokoji priviesť k tomu, aby ich rešpektovali. Skúšajú našu schopnosť čeliť konfliktným situáciám a zvládať ich. Chcú od nás, aby sme sa bez náhlenia snažili pochopiť, o čo ide, a dokázali tak prispieť k riešeniu vypätých situácií.

 

 

 

 

 

Žádné komentáře