SPEVOKOL

Umenie jednať s dospievajúcimi

1. časť - Vytvoriť podmienky pre dobrú komunikáciu (pokračovanie)


Tentoraz budeme pokračovať v téme a porozprávame si o ďalších podmienkach, ktoré nám môžu túto komunikáciu uľahčiť. Napríklad o tom, čo je to individualizácia a či existuje ideálny dospievajúci...

 

Rozhovor napomáha dospievajúcemu k individualizácii - mladý človek si vytvára predstavu svojho budúceho života, hovorí o svojich plánoch, vytvára si vlastný názor, vlastné myslenie a odkrýva okruh svojich osobných problémov. Zároveň si vytvára symbolické putá - to znamená, že dvaja komunikujúci môžu mať k sebe veľmi blízko, môžu udržiavať vzťahy, no na druhej strane si zachovávajú fyzický odstup. To vidieť napr. na tom, že mladí ľudia majú tendenciu vyhýbať sa fyzickému kontaktu s rodičmi.

Dospievajúci človek rád vyhľadáva dospelého, interakciu s ním. Rozhovor môže mať konfliktný ráz a behom neho môže mladý človek striedavo provokovať, manipulovať, pokúšať, byť agresívny, ironický a pod. Potom to môže vyzerať nasledovne:

 

„Vôbec tomu nerozumiem,“ hovorí mama šestnásťročného Tomáša, „syn neustále vyhľadáva príležitosť hovoriť s otcom. Chce s ním stále rozprávať, ale nikdy s ním nesúhlasí. Miesto toho, aby to nechal, znovu a znovu niečo dodáva a obaja hovoria čoraz hlasnejšie.“

 

Tomáš používa slová k nadviazaniu kontaktu s otcom i vtedy, keď s ním nesúhlasí. V okamihu, keď otec pochopí zmysel týchto nekonečných rozhovorov, môže prijať taký spôsob rozhovoru so synom, že stanoví symbolické medze, ktoré nemožno prekročiť. Tak sa nenechá nakaziť Tomášovou agresivitou a spôsob, akým s ním syn hovorí, ho ani nebude dráždiť. Môže tak synovi pomôcť postupne objavovať pravidlá fungujúce v pozadí medziľudskej komunikácie a naučiť ho jeho agresivitu ovládať.

 

Keď dospelý hovorí s dospievajúcim, môže už pred začatím dialógu od mladistvého očakávať konkrétne reakcie, alebo má o jeho reakciách dopredu priaznivú alebo nepriaznivú predstavu, alebo môže voči dospievajúcemu sám neprimerane vystupovať. Niektorí mladiství sa ale nesprávajú tak, ako sa od nich očakáva. Rodičia a učitelia sú často prekvapení, keď rozumná reč na mladého človeka tak málo platí. Pripadá im, že s ním len strácali čas, alebo sa ich to hlboko dotkne. Tiež môžu mať pocit viny z toho, že neuspeli tam, kde iní rodičia, učitelia a vychovávatelia ako keby postupovali správnejšie.

 

Existuje ideálny dospievajúci?

Rodičia a učitelia si často vysnívajú idealizovaný obraz mladistvého. Do tohto obrazu premietajú svoje snahy alebo priania a vytvárajú si profil adolescenta podľa svojich vysnívaných predstáv. Očakávajú, že sa mladí budú vo svojom živote týmto ideálom riadiť. Dospievajúci ľudia sa však v živote vždy tomuto obrazu nepodobajú. Tak vznikne rozpor medzi tým, akého dospievajúceho si jeho rodičia alebo učitelia predstavujú, a tým, aký je dospievajúci v skutočnosti.

 

Ako presne túto odchýlku zistiť? Pozorujte svoje emocionálne reakcie, gestá a slová vzťahujúce sa k dospievajúcemu a odpovedzte na nasledujúce otázky:

1.      Vybavte si, kedy ste voči nemu prejavili podráždenie, únavu alebo ľahostajnosť: „Už ho nemôžem zniesť...“, „Ako prídem k tomu, že mám takéhoto žiaka...“, „On ma nezaujíma...“

2.      Máte sklony dospievajúceho nechápať, niečo mu vyčítať alebo si na neho sťažovať pred inými ľuďmi?

 

Ak si na tieto otázky často odpovedáme kladne, máme sklon porovnávať dospievajúceho s nejakým ideálnym vzorom a na základe toho mladého človeka, ktorého máme pred očami, vnímame a hodnotíme. Pokiaľ sa jeho postoje a správanie výrazne odchyľuje od modelu, ktorý sme si vysnívali, potom vyjadrujeme nespokojnosť s jeho nedostatkami alebo mu hocičo vyčítame. Tento rozpor sa potom stáva zdrojom napätia, nepochopenia a nedorozumenia; vytvárame rôzne negatívne súdy o dospievajúcom, ktoré znižujú jeho hodnotu.

Naopak, ak tieto vety nevyslovujeme príliš často, znamená to, že voči dospievajúcemu nemáme idealizované očakávania, alebo sa on sám správa spoločensky prijateľne a dospelo, a tak sa približuje vzoru ideálneho adolescenta, čo svedčí o tom, že je schopný vnútorne zvládať svoje psychické problémy bez toho, aby ich prejavoval navonok.

 

Mali by sme teda do určitej miery tieto odchýlky tolerovať a vzdať sa idealizovanej predstavy dospievajúceho dieťaťa alebo žiaka. Pretože ako sa hovorí: Nikdy nás nesklamú ľudia. Vždy nás sklamú len naše očakávania, ktoré máme voči ich osobe.

 

 

 

 

 

Žádné komentáře